Román Plyš ako divadelná hra

Na projekt adaptácie románu Plyš v Divadle Aréna ma oslovil riaditeľ divadla Aréna Juraj Kukura, ktorý sa, paradoxne, o mne dozvedel z nemeckých novín. Prekvapil ho dosť zásadný rozdiel, ako sa o mne píše tam a ako doma. Plyš mal v Nemecku dobrú predajnosť a recenzie, toho roku vychádza aj ako paperback v renomovanom vydavateľstve Berlin Verlag.

Kukura mi ponúkol, či by som nechcel napísať divadelný text priamo pre konkrétnych hercov. Zoznámil ma s mladým režisérom Mariánom Amslerom, ktorého prácu dobre poznám a vážim si ho. Amsler je jeden z mála divadelníkov u nás, ktorý sa pokúša hovoriť moderným divadelným jazykom o veciach, týkajúcich sa súčasného človeka.

Úpravu som robil sám, ale všetko som následne konzultoval s režisérom a s dramaturgičkou. Divadelná verzia Plyšu je do istej miery odlišná od románu, pretože ten je skoro celý napísaný vo forme vnútorného monológu. Dokonca pribudli aj nové postavy a príbeh dostal trocha iný rámec. Zvlášť sa teším z výkonu Richarda Stankeho v roli internetového kňaza, ktorý lieči ľudí závislých od surfovania.

Myslím si, že veľkým prekvapením bude pre divákov aj Petra Polnišová ako Nokia, človek-značka, úplne iná, než ako ju ľudia poznajú z obrazovky. Všetci, ktorí na tomto projekte pracujú, od hercov až po scénografku, sú mladí - a to práve v čase, keď sa hovorí, že mladé slovenské divadlo umiera. Paradoxne nás Ministerstvo kultúry odmietlo podporiť.

Rozhodne to nie je tradičná dramatizácia. Mnohé čítačky v Nemecku a v Rakúsku som absolvoval práve v divadlách, kde sú vystúpenia spisovateľov bežnou súčasťou programu. Mám dojem, že časť dnešnej divadelnej tvorby sa novým spôsobom pokúša adaptovať prozaické texty. Veľa režisérov sa vymaňuje z klišé tradičnej dramatizácie a nechávajú na pódiu odznieť celú jednu poviedku alebo novelu. Je v tom aj snaha o väčšiu autentickosť voči predlohe a navyše je, podľa mňa, človek dnes zvyknutý na oveľa väčší objem informácií a vizuálnych vnemov naraz, než ako to bolo v minulosti.

Do divadla chodievam často najmä v zahraničí, mám veľmi rád nemecké divadelníctvo, ktoré je momentálne európskou avantgardou. Myslím si, že zatiaľ čo u nás sa divadlo chápe ako niečo takmer staromódne a nudné, vo svete je to veľmi dynamický, aktuálny a progresívny žáner.

V prvom rade je divadlo naozaj kolektívna práca, veľmi odlišná od prózy. Aj herci mali počas skúšok právo mierne si upravovať repliky, aby im väčšmi vyhovovali pri výslovnosti alebo hereckej akcii. Po prvej čítanej skúške som zmizol zo scény, aby som režisérovi ponechal úplnú slobodu na jeho vlastnú interpretáciu. Nie náhodou všetci divadelníci hovoria: mŕtvy autor - dobrý autor. Stačí, ak sa pozriem do zrkadla a úplne ich chápem. So živými spisovateľmi sú len problémy :-)

Premiéra hry Plyš bola 19. januára 2007 v Divadle Aréna. Réžia: Marián Amsler, dramatizácia: Michal Hvorecký, dramaturgia: Martina Vannayová, scéna/kostýmy: Eva Rácová, hudba: Slavo Solovic. Hrajú: Csongor Kassai, Petra Polnišová, Ľuboš Kostelný, Renáta Ryníková, Richard Stanke a Viktor Horján.

Dizajn: Mikina Dimunova, Foto: Jakub Klimo