Robte to ako ja

Odporúčať niekomu, aby sa stal spisovateľom, si netrúfam, hoci je to moja vysnená práca a neviem si predstaviť, že by som sa venoval niečomu inému. Na to sa človek buď odhodlá a ide si za tým tvrdohlavo napriek všetkým prekážkam, alebo nech to radšej nerobí. Zodpovednosť za takéto zásadné rozhodnutia si musí každý niesť sám.

Vydávať knihy na miniatúrnom slovenskom trhu znamená chtiac-nechtiac sa ocitnúť uprostred kadejakých žabomyších konfliktov a všadeprítomnej nenávisti i závisti. Vydavateľ vám napríklad už vopred povie, v ktorom časopise vyjde aká recenzia, alebo kto vám na knižku povie aký názor, hoci výtlačky ešte iba ležia v tlačiarni a čakajú na rozvoz do kníhkupectiev. Všetko je také predpovedateľné a opakuje sa to donekonečna. Vždy raz za čas z tohto mikro sveta jednoducho musím uniknúť, nedokázal by som žiť iba v ňom. A to rozhodne odporúčam v pravidelných dávkach každému, kto sa pohybuje na slovenskej kultúrnej scéne.

Tentoraz som odcestoval deväťsto kilometrov severozápadným smerom. Centrum najmenšieho veľkomesta na svete som vymenil za dedinu. Namiesto burácavej dopravnej premávky ma až ohlušuje úplné ticho navôkol. Masu ľudí a stále tie isté tváre vystriedala samota v priestore, kde žijú hlavne zvieratá, ťažné kone, ovce, husi. Niečo ako problém s parkovaním tu neexistuje, väčšinou jazdím na bicykli a keď ho niekde odstavím, ani ho nemusím zamykať. Nepoznám tu zatiaľ nikoho a nikto nepozná mňa. Miestny jazyk znie ako v reč elfov a možno ňou aj je.

Zvykám si na iný rytmus dňa, dlhé mlčanie, nemenný pokoj, z ktorého niekedy až mrazí. Obrovské prázdne priestory lúk, pustatín a blatovísk akoby bez slov a bez pátosu učili pokore. Paradoxne je tu teplejšie ako doma a hlavne veľmi vlhko, vďaka čomu je tráva aj v januári sýto zelená a hladká ako zvieracia srsť. Až to človeka láka ľahnúť si na ňu a len sa tak pozerať do závratnej oblohy nonstop posiatej mrakmi ? ale na to si treba počkať minimálne do jari.

Zopár dní som ešte na internete čítal slovenské noviny, ale po čase mi tie informácie začali pripadať ako z nejakého iného sveta. Z finančného hľadiska, ktoré by dnes radi niektorí úradníci urobili jediným meradlom aj v kultúre, sa takýto pobyt rovná komerčnej samovražde, pretože idem do mínusu, ale napriek tomu by som sa ho nedokázal vzdať. Tie večné kvázi vážne bratislavské spory sa mi s každým uplynutým dňom vidia malichernejšie. Nad udalosťami, ktoré ma ešte pred týždňom rozčuľovali sa už iba v duchu smejem.

Odstup od vlastnej práce a nadhľad nad sebou sa mi darí znova získavať hlavne na cestách, lepšie si vtedy uvedomím aj vlastné chyby a zlyhania. Nedokážem stále žiť tam, kde každý každého pozná a každý o každom ? niekedy aj proti svojej vôli ? toho toľko vie. No zároveň je zábavné uvedomiť si, že po istom čase je to presne také isté na každom kúsku Zemegule, aj v oveľa väčších krajinách a metropolách, ako sú tie naše. Žijem skrátka niečo nové. Nebabrem sa v tom, čo som už urobil, ale myslím na to, čo bude ďalej a priam halucinačne, ako v tranze, píšem.

(Pravda, 28. 1. 2006)