Prsteň

Mám rád bižutériu. Myslím si, že správne zvolené kusy pristanú aj mužom. Pritom nie som metrosexuál a dokonca si stále nie som istý, čo to slovo vlastne znamená, no predpokladám, že bratislavský metrosexuál vyzerá ako bežný mladý Berlínčan a berlínsky metrosexuál vyzerá ako Bratislavčan v roku 1971.

Kúpil som si nový prsteň. Známe a cenovo dostupné módne značky ako H&M alebo Mango sa rozhodli otvoriť luxusné pobočky s kvalitnejšími materiálmi a originálnymi modelmi. Európska stredná trieda už údajne zbohatla, dopraje si viac a nechce iba masovú konfekciu. Tak to aspoň písali v katalógoch, ktoré som našiel v schránke. Namiesto tradične ukradnutých nápadov z minulých sezón sú tentoraz autormi kolekcií záhadné bytosti s taliansky znejúcimi priezviskami.

Zašiel som do butiku, ktorého interiér sa leskol hnedým dizajnérskym nábytkom a farebne žiaril niečím, čo silno pripomínalo céčka. Tovar vyzeral rovnako ako v tých lacnejších verziách obchodov, len cenovky mali o jednu nulu viac a na vešiakoch neviseli tucty kusov, ale vždy iba jeden jediný. Zistil som, že do európskej strednej triedy, žiaľ, nepatrím. Materiály mali k luxusu ďaleko, ceny sa mi videli prehnané a nič ma nezaujalo. Všetko vyrobené v tradičných baštách svetovej módy ako sú Rumunsko, Kazachstan a Bangladéž.

Po piatich minútach som sklamaný zamieril k východu. Pri kasách ma však upútal pult s doplnkami. Netuším prečo, ale pri pohľade na nasvietené brošne a bižutériu som ihneď nadobudol dojem, že ich kvalita je prvotriedna. Zvlášť sa mi zapáčil jednoduchý, strieborný mužský prsteň. Dal som si ho ukázať a predavač spustil ódy. Pomerne masívny tvar vo mne vzbudzoval pochybnosti, či ide o pravé striebro, ale ubezpečenia a hlavne cena vzbudzovali rešpekt. Kúpil som ho a, ako to už býva, hneď pri východe som si ho nasadil.

O hodinu doma som si dal prsteň dole, aby som si ho poobzeral. Zistil som, že mi očernela polovica prsta. Považoval som to za reakciu pokožky na nový kov. Ani za svet to však nešlo umyť. Už o dva dni mi polovica prstenníka ozelenela a potom sa úplne vysušila. Prst vyzeral ako odumretý a strácal som v ňom citlivosť.

Aj samotný prstienok sa závratným tempom rozpadával. Takzvané striebro sa z veľkej časti odlúplo a zostala len hnedá kovová masa, zrejme najlacnejšia zliatina, akú používajú v železiarňach pri výrobe koľajníc. Tvar pôsobil zdeformovane a totálne odpudivo. Pokladničný blok som, žiaľ, zahodil - myslel som si, že drahý šperk mám na doživotie, tak načo si odkladať papierik, ktorý platí mesiac?

Rozhodol som sa, že ten obchod navštívim druhý a posledný raz v živote. Pri reklamácii som predavačovi mlčky vystrčil pred oči prstenník a okrúhlym kusom kovu som tresol o dizajnérsky pult. Peniaze mi okamžite vrátili a majiteľ ma úpenlivo prosil, aby som o nich nič nenapísal. No to určite!

28. 6. 2007, SME