Osudová žena

Osudové sú pre mňa originálne, odvážne, silné a kreatívne ženy, akých bolo v dejinách veľa a mám dojem, že napriek móde rozkokošených naiviek a stupid girls typu Paris Hilton ich počet aj dnes stále stúpa. Dokážem ženy-osobnosti obdivovať a veľmi rád počúvam, keď rozprávajú. Našťastie som ich už niekoľko v živote stretol aj osobne a rád to zažijem opäť.

Román Eskorta, ktorý práve dokončujem, je príbehom mladého muža, ktorý sa so ženami stretáva neustále a takpovediac profesionálne, takže o ženách momentálne premýšľam 24 hodín denne. Zistil som, že nie som jediný, koho mimoriadne fascinujú ich vône.

Goethe sa priznal, že si od madam Steinovej tajne odniesol jeden z jej korzetov, aby ho mohol doma vdychovať. Flaubert rozjímal nad domácimi papučkami svojej lásky. Adorno priznal, že sa rád stretáva aj s nudnými spoločníčkami len preto, aby mohol vdychovať ich púder.

Nepoznám nič omamnejšie, ako keď sa vôňa osudovej ženy usadí na koži, na perách, na riasach, vo vlasoch a na šatách, keď mám pocit, že mi vnikla do tela, do hrdla, do pľúc, do špiku kostí, keď zažíha iskry na mojich sietniciach.

Ženy sú naozaj úžasne zaujímavé a inšpiratívne bytosti. Strávil som už istý čas s viacerými, dokonca priznávam, že s mnohými, no nehovorím to z vystatovačnosti, práve naopak, istým spôsobom sa za to hanbím. Odjakživa som si predstavoval, že spoznám jedinú pravú ženu a budeme spolu navždy, pretože práve o tom romanticky stále snívam. Zatiaľ sa mi však tento sen nepodarilo naplniť.

Dvakrát v živote sa mi stalo, že som sa zamiloval do muža, no nebolo v tom nič erotické, skôr to bolo citové a myšlienkové očarenie, ktoré Platón nazýval duševným obcovaním, aj keď tento preklad sa mi nezdá práve najvhodnejší. Myslím si, že väčšina mužov túto časť svojej osobnosti zapiera, no pre mňa to bola veľmi prekvapivá a obohacujúca skúsenosť - hoci to nebol opätovaný cit.

Ako muž by som si prial, aby ženy aj u nás získali oveľa väčší prístup k moci, než aký majú dnes. Myslím si, že by to spoločnosti prospelo, hlavne by to - o tom som presvedčený - zmiernilo to príšerné očarenie vojnou, násilím a brutalitou.

Vyrástol som v rodine silných žien, ktoré sa museli presadiť samy. Stará mama Rozália Kirchmayer pochádza z deviatich detí a neskôr sama vychovávala tri, čo pri učiteľskom plate za socializmu predstavovalo značnú životnú výzvu. Ona aj moja mama boli vášnivé čitateľky, po oboch som zdedil veľkú časť svojej knižnice, za čo som im veľmi vďačný. Vážim si, že ma ženy vychovávali v úcte k vzdelaniu a ku kultivácii seba aj svojho okolia. Keď si občas zapnem televíziu, často nechápem, prečo aj múdri ľudia svoju inteligenciu na verejnosti zapierajú, schválne sa robia hlúpejšími, len aby sa zapáčili publiku. Tento nebezpečný trend sa šíri ako vírus.

Som hrdý na to, že som vyrástol medzi múdrymi a krásnymi ženami, ktoré sa nikdy neznižovali pod svoju úroveň, aby tým niečo pochybné získali. Možno práve preto sú naše rodinné stretnutia vždy takým príjemným zážitkom. Najnovšie je ich oživením môj synovec Július Hvorecký, ktorý práve oslávil jeden rok. Dokázal by som s ním tráviť celé dni, pretože je naozaj zázračný. Už teraz má vzťah ku knihám, zatiaľ sa cez ne doslova "prehrýza". Moja švagriná s ním hovorí svojou rodnou litovčinou, ktorá znie ako reč elfov. Doposiaľ som sa bábätkami a deťmi nijako zvlášť nenadchýnal, ale Julko ma v tomto smere zmenil.

Začínam na sebe pozorovať podozrivo silnú túžbu vytvoriť si raz tiež takého Julka alebo Julku. Obávam sa, že na to budem musieť budúcu osudovú ženu upozorniť. Čo odpovie, netuším, no určite jej pri tej príležitosti venujem slnečnicu.

Foto: Kai Bienert