Nič nám nechýbalo a boli sme na úrovni

Po dlhšom čase som na európskom letisku opäť musel ukázať pas.
Colník sa opýtal: "Odkiaľ ste, mladý muž?"

"Z Bratislavy," povedal som a keď som zbadal jeho spýtavý pohľad - "zo Slovenska".

"A máte potvrdenie o očkovaní?" spýtal sa.

"Ten štát patrí do Európskej únie."

"Fakt? To je zábavné, koho už dnes prijímajú. Tak pekný pobyt!"

Po prestupe som pristál v Hamburgu s jediným plánom - nepozerať sa na mesto, ale na monitor a v izolácii písať. No veľkomesto ma napriek zime a vlhkosti vtiahlo do seba. Ako dieťa som si západoeurópske štáty predstavoval slnečné, radostné a horúce, kde ľudia radiátory ani nepoznajú a celý život trávia v plavkách pri bazénoch. Závidel som tamojším obyvateľov niečo, čo vôbec nemali.

O pár dní vlhkosť ešte vzrástla a ja som mal dojem, že v uliciach vchádzam rovno do stredu nekonečnej špongie. Zháňal som väčší byt a márne som telefonoval na ponuky z inzerátov. Dohadovanie sa končilo predčasne. Stačilo, aby som sa predstavil.

"Ako sa voláte?"

Zopakoval som to.

"Povedzte to ešte raz!?" zaznelo zo slúchadla tónom, akoby som sa práve priznal k teroristickému útoku.

Prehovoril som pomalšie a dôraznejšie.

"Neviem vaše meno vysloviť, ale to je jedno. Môj byt už aj tak nie je k dispozícii."

"Ale pred minútou ešte bol?!"

"Kdeže! Viete čo, poradím vám. S takým priezviskom si v tomto meste byt nenájdete. Odkiaľ vlastne ste?"

"Z Česko-Slovinska. V mojej krajine zúri občianska vojna. Som utečenec, Róm nakazený vtáčou chrípkou. Priplával som na gumovom člne. Ešte krvácam!" Zložil som.

Vo vyberavom Hamburgu ma zastihla diskusia o blahobyte, ktorá sa rozpútala na Slovensku. To je skoro, akoby som sa na štadióne Bayernu Mníchov zaoberal aktuálnymi ligovými výsledkami ŠK Močenok. Ale predsa - najprv najkonzumnejšie Vianoce v dejinách krajiny a potom pochvalný výrok arcibiskupa Jána Sokola o Tisovi a o údajom blahobyte v období fašistického slovenského štátu.

Na Sokola sa oprávnene zosypala vlna kritiky, dokonca nasledovala aj občianska petícia. No nik sa nepozastavil nad tým, že katolícky kňaz Sokol vyzdvihoval blahobyt, keď "nič nám nechýbalo... tak sme teda boli na úrovni". Dosť zvláštne predstavy o kresťanských hodnotách. Čo skromnosť, sebaobetovanie, pokora, pomoc druhým v núdzi?

Hamburg, pred šesťdesiatimi rokmi po bombardovaní rumovisko, patrí dnes k najdrahším a najbohatším mestám sveta. Nikde som nevidel toľko luxusne oblečených ľudí, lesklých ako stránky z časopisov o životnom štýle. Posadnutosť módou a poriadkom pripadá našincovi až chorobná. Stále sa mi nepodarilo zistiť, ako sa šoférom darí udržovať autá čisté aj v najhoršom nečase. Ženy za sebou ťahajú módne, obrovské kabelky od Louis Vuitton tak, ako naše ženy igelitové nákupné tašky z Lidl. Pravé Louis Vuitton tašky. A pravé z Lidl.

Ľudia tam v rovnakých povolaniach a s rovnakou kvalifikáciou zarábajú o jednu nulu viac ako my. Pritom životné náklady sa vyrovnávajú. Ešte v roku 1968 bol pomer československá koruna verzus rakúsky šiling jedna ku trom. Kto môže za to, že o dvadsať rokov neskôr to bolo tri k jednej? Sovietska invázia? Naša pseudopráca počas normalizácie? Všeobecné rozkradnutie štátu?

Zmena k lepšiemu sa však už ukazuje. Minulý týždeň nemecký magazín Die Zeit napísal, že bratislavský región patrí k ekonomicky najdynamickejším na svete. Obyvatelia po kvalitnejšom živote očividne túžia. Tak dobre ako teraz sme sa ešte nikdy nemali. Preto mi vŕta v hlave, čo chce premiér Róbert Fico vyzvedieť u Huga Cháveza vo Venezuele. Tam sa totiž naďalej vo veľkom znárodňuje, zbrojí a centrálna banka zrejme príde o nezávislosť.

"Smerujeme k socializmu a nič a nikto tomu nemôže zabrániť," vyjadril sa nedávno Chávez, držiteľ Ceny Muammara Kaddáfího za ľudské práva (to nie je vtip). Či k nemu naozaj smerujú, sa ukáže, keď sa tomu niekto predsa len pokúsi zabrániť, alebo oponovať. Prvé náznaky potlačovania opozície sa už objavili.

Fico takisto ako Chávez bohatých nemá rád, no na rozdiel od neho sa nimi rád obklopuje. Obyvatelia Slovenska si už zvykli, že nie je hanbou mať peniaze, no ešte si nezvykli, že nie je ani hanbou ich nemať. To platí aj v Hamburgu. Dobrým príkladom som ja, keď cez zmoknuté mesto na severe kráčam a ťahám za sebou módnu, obrovskú pánsku tašku Louis Vuitton. Nepravú.

Foto: Sita