Kto u nás vlastne prehráva voľby?

Nedávno som v Berlíne v okruhu svojich známych spoznal šestnásťročného mladíka s priateľkou, ktorí pricestovali stráviť predĺžený víkend vo veľkomeste. Príjemne sme sa porozprávali a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že obaja sú ročník 1990. Preboha, veď v tom roku som ja už...? Hostia pochádzali z mesta, ktoré bolo kedysi v socialistickom bloku pre Bratislavu partnerské, vtedy sa tomu hovorilo družobné. Obaja o tejto skutočnosti nemali ani potuchy. Priznám sa, tú nevedomosť som im prial aj závidel.

Už dosť dlho počúvam reči o tom, aká je moja generácia slobodná, šťastná a pozitívna, aké má pred sebou otvorené nekonečné možnosti a naplno ich využíva, čo všetko úžasné ju ešte v dnešných pomeroch čaká, ale mne sa to akosi nezdá. Generácia našich rodičov vraj donútená nevďačnými pomermi premárnila toľko príležitostí, trpela, nič nesmela, ale zato my sme deti šťasteny, ktoré sa dočkali splnenia svojich snov.

Keď píšem my, myslím približne ročníky 1972 až 1979, generáciu, ktorá ešte vyrastala v takzvanom socializme a Nežnú revolúciu zažila v tinedžerskom veku. Boli sme príliš mladí na to, aby sme mohli zásadnejšie konať, a príliš starí na to, aby sme si nič nevšimli. Ako deti sme ešte spoločne zbierali a posielali hračky pre deti z Nikaraguy, perá a zošity na Kubu, múku do Etiópie a leporelá do Angoly. Stihli sme poznať oslovenie súdruh aj niekoľko budovateľských piesní a naučili sme sa základy ruštiny. Zložili sme sľuby doživotnej vernosti organizáciám, ktoré už o pár mesiacov neexistovali. Naša sexuálna výchova spočívala v čítaní letákov so sloganmi: "Pohlavný úd po osprchovaní trite uterákom v smere od tela dolu, nikdy nie naopak!" alebo "Miešky nedržte pri umývaní v rukách zbytočne dlho!".

Bola to éra, keď ešte existovali slová ako granatiersky pochod, filmový žurnál, zemiaková brigáda, zjazd milicionárov alebo meotar. Dobré platne sme kupovali podpultovo na burzách a zahraničné filmy sme pozerali amatérsky nadabované jediným hlasom v petržalskej obývačke. Keď sme v detstve stretli rovesníkov z okolitých krajín, vedeli sme vopred, čo budú mať oblečené a ihneď sme sa predbiehali v tom, kto sa má horšie. Väčšinou sme vyhrali.

Revolúcia nás milo prekvapila, hoci nám nešlo do hlavy, prečo toľko starých kádrov prešlo do nových štruktúr, no mysleli sme si, že to tak asi musí byť. O pár rokov štát, v ktorom sme sa narodili, a ktorý sme považovali aj za svoj, prestal existovať bez toho, aby sme proti tomu mohli čokoľvek urobiť. Keď sme konečne mohli voliť, už nebolo koho. Samozrejme, nakoniec sme k volebným urnám zakaždým šli, vždy pod inou zámienkou: menšie zlo, posledná záchrana, zločinec verzus ešte väčší zločinec, zarytý populista kontra večný klamár.

A dnes? Ľavicové strany vedú veľkopodnikatelia, proti ktorým by vlastne mali byť zamerané, pravicové majú ľavicový, alebo žiadny program. Liberáli sú najmä bývalí komunisti a väčšina konzervatívcov novodobí náboženskí fanatici. Pozrel som si programy hlavných kandidujúcich politických strán na webe a u všetkých som našiel jediného spoločného menovateľa: mladá generácia, mladé rodiny, ľudia vo veku od 25 do 35! To sú v kampaniach, ako sa dnes hovorí, kľúčové slová.

Politici zrazu zistili, že sme tu. Už nie prvovoliči, ale konečne pracujúci občania v produktívnom veku. Dozvedel som sa, čo všetko je pre nás pripravené, najrôznejšie daňové úľavy, hypotéky, zľavy, pôžičky. Chce to len jedno: dať svoj hlas tomu pravému. A ešte rodiť deti. Neprejde deň, aby sa ženám mojej generácie nevyčítalo, že dostatočne nerodia, čím poškodzujú reformované hospodárstvo.

Už dosť! Už ma celý ten predvolebný ošiaľ absolútne nebaví. Mladí ľudia s humanitným vzdelaním v mojom okolí zarábajú hodinovú mzdu, za akú by robotníci nešli ani len kopať kanály. Že staršia generácia to má ešte ťažšie? Pokiaľ viem, až na nepatrné výnimky takmer všetkým zostali funkcie aj pozície a dnes sú ich plné nemocnice, univerzity, súdy, o kultúrnych ustanovizniach ani nehovoriac.

Mám vo svojej generácii tri skupiny priateľov. Prvá sú tí, ktorí sa rozhodli predovšetkým zarábať a skutočne sa im to darí. Na miniatúrnom slovenskom trhu to však znamená, že všetko ostatné pre nich dávno prestalo existovať. Raz za pol roka ich mám rozzúrených alebo uplakaných na telefóne s témou čo by bolo keby a s plejádou nevytvorených diel a nesplnených prianí. Niektorým pri tom už spoza pleca kričia deti.

Druhá sú tí, ktorí skúšajú robiť to, čo vyštudovali, alebo to, čo ich naozaj baví. Vydávajú časopis, robia divadlo, píšu doktoráty, nahrávajú hudbu či už na oficiálnej scéne alebo mimo nej, a zhodne raz rezolútne nadávajú a inokedy bezmocne fňukajú nad vládnúcimi pomermi, pričom živoria na úrovni rakúskych upratovačiek. Každý z nich má asi tak dvadsaťročnú hypotéku na byt veľkosti väčšej špajze. Dokázal by som sa na nich smiať, keby som sa im po dvoch mesiacoch pobytu v Bratislave nezačínal nebezpečne podobať.

A tretia sú tí, ktorí to už nevydržali a odišli, buď definitívne, alebo sú viac vonku ako doma. Občas niektorých stretnem a teším sa, keď v ktoromsi európskom meste uvedú svoju skladbu, premietnu film alebo vytvoria inscenáciu. Keď sa niekomu z nich niečo podarí dosiahnuť, nezabudnú sa tým oficiálne kruhy doma chváliť. A naopak, hádam nikde na svete sa tak nevedia tešiť z cudzieho neúspechu ako u nás. Najväčším pozitívom novej éry je práve sloboda hľadať uplatnenie a podporu inde, keď doma chýba.

Politické strany moju generáciu zrazu potrebujú. Je nás totiž celkom dosť, sme takzvané silné ročníky, pretože vtedy ešte rodenie detí neznamenalo hrozbu akútneho bankrotu. Za mojich školských čias sa plnili triedy od A po K, dnes je úspech, ak sa na zápis dostaví toľko prvákov, aby vôbec zaplnili jednu miestnosť.

Politici nás zahŕňajú sľubmi ako nikdy doposiaľ. Treba nás totiž utešiť aspoň slovne. Reforma vysokého školstva sa neuskutočnila, a tak o nej najlepší science fiction autor medzi slovenskými politikmi Martin Fronc blúzni na papieroch. Piliere nového dôchodkového a zdravotného systému sme z veľkej miery tiež hlavne my, takže nám zrazu podrobne vysvetľujú, akí sme dôležití a akú zodpovednosť nesieme. Mladá kultúra má mizernú alebo žiadnu podporu, preto sa rýchlo našlo zopár poslušných jednotlivcov pre krovie vo verejnoprávnych médiách a v niektorých inštitúciách. Vládny kabinet je prestarnutý vekovo, ale hlavne myšlienkovo a jediná výnimka Lipšic je tam len preto, že má názory hodné bigotného starčeka.

Sociálny štát u nás prestal existovať takou rýchlosťou, že sa okolitý svet nestíha čudovať. Naša apatia k veciam verejným už získala medzinárodné renomé. Slovo "odbory" sa, žiaľ, oprávnene, stalo jednou z najhorších nadávok a na štrajk sa pozerá ako na činnosť hodnú trestného stíhania.

Reformy sa skrátka rozbehli a my, moja generácia, ich zaplatíme. Spolu s tými, ktorí prídu po nás, no ich výhodou je, že si to ešte neuvedomujú. Majú príjemnejšie starosti, ich párty ešte stále trvajú, hlučné, celonočné, ukričané, vášnivé. Naše žúry sa už skončili. Týmito voľbami definitívne.

SME, 29. 4. 2006