Andrejčákovej slizké divadlo a Plyš

Redaktorka Eva Andrejčáková si prečítala môj román Plyš, pozrela si jeho divadelnú podobu v bratislavskom divadle Aréna a oboje ju sklamalo. Rešpektujem jej názor.

Umelecký riaditeľ hannoverského Schauspielhausu Wilfried Schulz, ktorého nemecká kritika označila za "dramaturga desaťročia", ako aj jeho tvorivý tím, sa pre knihu nadchli. Prečítali si ju v nemčine v preklade Mirka Kraetscha pod názvom City. Rezervovali si autorské práva a rozhodli sa román adaptovať.

Nadviazali sme kontakt a ja som im poslal svoju dramatizáciu, ktorú takisto preložil Kraetsch, a ktorá sa v skrátenej podobe hráva v Aréne. Mladý režisér André Rössler, ktorý má za sebou už dvanásť realizácií na veľkých scénach v Štuttgarte, Grazi či Berlíne, vyšiel z môjho textu, no v priebehu skúšok viaceré časti upravil a prepísal.

Myslím si, že Rösslerova dramatizácia je lepšia ako moja. Aj jeho inscenácia sa mi páči viac ako bratislavská. Hodnotenie však prenechám odbornej kritike. Pani Andrejčáková sa podujala hodnotiť divadelnú hru, ktorú nevidela a obvinila jej tvorcov zo "slizkého pseudokonceptu". Mňa ako autora predlohy osočila, že "zavádzam, zahmlievam podstatu a zneužívam svoje meno", z čoho "svetové značky... zvyknú vyvodiť dôsledky". Prosím?

"Prečo sa do hry autorsky zasahuje?" pýta sa Andrejčáková, čím naznačila stav svojich znalostí o divadelnej praxi. Ľahko dostupné fakty by získala za niekoľko minút, no ona radšej prerazila dno v úrovni našej kultúrnej publicistiky.

"Kto (túto knihu) písal a kedy?" chce vedieť redaktorka, hoci preložený román pred pár mesiacmi v mojom byte držala v ruke, keď so mnou nahrávala rozhovor .

Slovenské divadlo zaostáva za svetom. Cesty našich divadelníkov západným smerom sa už dlhé desaťročia končia v Prahe. Pred dekádou v prieberčivom nemeckom prostredí pravidelne hosťoval súbor Stoka. Pred dvoma rokmi sa Miloš Karásek dostal so svojou hrou na prestížny festival do Wiesbadenu.

Zásluhou Divadelného ústavu sa uskutočnilo viacero scénických čítaní súčasných dramatičiek a dramatikov ako Anna Grusková, Jana Juráňová, Roman Olekšák a Viliam Klimáček v Berlíne či vo Viedni. Vyšlo aj niekoľko kvalitných časopiseckých a knižných antológií.

Kedykoľvek mám príležitosť, pokúšam sa propagovať naše divadelné písanie, ako v júni 2007 na pódiovej diskusii s Evou Maliti-Fraňovou a Martinom Porubjakom v Hamburgu. Plyš vznikol ako prvá inscenácia podľa slovenskej predlohy na poprednej nemeckej scéne po mnohých rokoch . Ide len o miniatúrny krok, ale verím, že po ňom budú nasledovať aj ďalšie hry našich autorov.

V nemčine som zatiaľ vydal jednu jedinú knižku. V krajine, kde sa pestuje kult neúspechu, sa také dačo neodpúšťa. Už som sa o sebe viackrát dočítal, že som sa "zapredal" a "píšem pre nemecký trh".

Tvorcov hannoverskej verzie som prvýkrát stretol v deň verejnej generálky a do ich práce som nezasahoval. Títo talentovaní ľudia s vynikajúcim vzdelaním a praxou sú zväčša moji rovesníci. Moje priezvisko síce ledva vedeli vysloviť, ale s obdivuhodným a inšpiratívnym nasadením sa rozhodli interpretovať môj text. Na jar je naplánovaných sedem repríz. Let do Hannoveru trvá z Bratislavy hodinu.

V deň premiéry to bola len pani Andrejčáková, kto predviedol mimoriadne slizké divadlo.

Link na článok Slizký plyš a podstata konceptu.

Fotky z generálky predstavenia Plyš: Schauspiel Hannover